Táto povinnosť poskytovať ochranné oblečenie vyplýva napríklad z § 147 ods. 1 Zákonníka práce a zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, ktorý v § 6 ods. 3 písm. a) stanovuje, že zamestnávateľ musí poskytnúť zamestnancovi pracovný odev a obuv bezplatne v prípade, ak pracuje v prostredí, v ktorom odev alebo obuv podlieha mimoriadnemu opotrebeniu alebo znečisteniu.

V prípade daňovej uznateľnosti na strane zamestnávateľa, ktorý nakupuje ochranné pracovné oblečenie pre svojich zamestnancov, môžeme hovoriť o daňovo uznaných výdavkoch podľa § 19 ods. 2 písm. c) bod 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Tento zákon o dani z príjmov vo svojom ustanovení všeobecne rozlišuje výdavky na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na zabezpečenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a hygienické vybavenie pracovísk, a považuje ich za daňové výdavky. Výdavky spojené s bezpečnosťou a ochranou zdravia pri práci zamestnancov na pracovisku sú zaradené medzi výdavky na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, podľa požiadaviek § 2 v písmene i) zákona o dani z príjmov.

Pracovné oblečenie môže byť v niektorých prípadoch považované za daňový výdavok. Aby bolo pracovné oblečenie uznané ako daňový výdavok, musí spĺňať určité kritériá. Nižšie uvádzame niektoré všeobecné zásady, ktoré sa často uplatňujú:

1. Špecifické pre povolanie: Oblečenie je špecificky navrhnuté pre vaše povolanie a nie je vhodné na bežné nosenie. Napríklad uniformy alebo špeciálne ochranné oblečenie.
2. Požiadavka zamestnávateľa: Často musí existovať požiadavka alebo očakávanie zo strany zamestnávateľa, že zamestnanec bude nosiť špecifické pracovné oblečenie.
3. Nenosené mimo práce: Oblečenie by nemalo byť vhodné na bežné nosenie mimo pracovisko. Tým sa odlišuje pracovné oblečenie od bežného oblečenia, ktoré by nebolo možné zahrnúť do daňových výdavkov.
4. Dokladovanie nákladov: Je dôležité uchovávať doklady o nákladoch na pracovné oblečenie, ako sú účtenky alebo faktúry, ktoré potvrdzujú jeho nákup a cenu.

Osobitnú pozornosť je možné venovať takzvanému biznis odevu, ktorý zahŕňa formálne kostýmy pre manažérov, obchodníkov a podobné profesie. Daňová legislatíva sa nezaoberá konkrétnymi výdavkami na tento druh oblečenia na individuálnej báze. Hoci v určitých situáciách je možné odôvodniť nákup oblekov, košieľ alebo šiat ako prostriedok na získavanie klientov alebo obchodných partnerov, ak nie sú splnené špecifické kritériá (napríklad označenie pracovného odevu logom firmy), takéto výdavky sa považujú za osobnú spotrebu. Dôvodom je, že tieto kusy oblečenia je možné používať aj mimo pracovného prostredia na súkromné účely, čo nie je možné monitorovať ani obmedziť.

Mnohé firmy poskytujú svojim zamestnancom takzvané „ošatné“, kde zamestnanci predkladajú zamestnávateľovi účtenky za nákup odevov, ktoré sú im potom refundované. Tento prístup je obvyklý napríklad v advokátskych kanceláriách, bankách a podobných inštitúciách, kde nie je predpísaný štandardný pracovný odev, avšak očakáva sa vhodné oblečenie pri kontakte s klientmi.

V niektorých krajinách môže byť možné odpočítať aj náklady na údržbu pracovného oblečenia, ako je čistenie alebo opravy, ak sú tieto náklady hradené zamestnancom.